Život našich predkov

Mnoho ľudí zaujíma život a spôsob žitia akým žili naši predkovia - Slováci. Niektorí z nás majú o tom aspoň malý prehľad z rozprávania starých a prastarých mám, no mnohí si to nevedia ani predstaviť. V nasledujúcom článku sa Vám pokúsim priblížiť ako vyzeral slovenský rok.

Človek vždy cítil potrebu orientovať sa v čase, spoznávať opakujúce sa prírodné cykly, ktoré ovplyvňujú aj jeho život. Oveľa dôležitejšie ako roky boli však pre našich predkov striedajúce sa obdobia tepla a chladu, prípadne časy hladu a sýtosti. Aby sa ľudia mohli lepšie orientovať v zmenách v prírode a v čase, vytvorili kalendár (juliánsky, neskôr gregoriánsky). Je však zaujímavé, že nie všetci si osvojili nový kalendár, ale vytvorili si vlastné, aby vyhovovali miestnej geografickej polohe a náboženstvu. 

Postupne sa takýto kalendár vytvoril aj na Slovensku, ako symbióza pôvodnej roľníckej kultúry s jej dôležitými zlomovými momentmi určovanými predovšetkým periódami prebiehajúcimi v prírode a narastujúcim vplyvom kresťanstva. Zahŕňa komplex obradov a obyčají viažúcich sa k významým sviatočným dňom spoločenstva, ktorý v sebe spája duchovné s hmotným a posvätné so svetským. Napríklad vo Veľkej noci môžeme rozpoznať tak spomienku na ukrižovanie Ježiša Krista a jeho vzkriesenie, ako aj predkresťanské oslavy príchodu jari. Podľa tohto kalendára sa celé stáročia riadila práca roľníkov a pastierov, ktorá smerovala predovšetkým k zabezpečeniu základnej životnej potreby. 

Tí ľudia, ktorí boli celý život spätí s prírodou, si vedeli podľa rôznych úkazov predpovedať aj počasie. Vedeli, že ak slnko zapadá červené a okolo sú tmavé mraky, alebo ak je mesiac ohradený, bude pršať. Naopak, ak je nad zemou pri západe slnka hmla, bude na druhý deň pekne. Ak slnko priveľmi páli, na druhý deň príde búrka. Zapálené večerné zore predpovedajú vietor, ranné dážď. Keď sa v pekný deň blýska, príde obdobie sucha. Jasné hviezdy predpovedajú v zime mráz, v lete pekný čas. Keď je ráno rosa, alebo keď je v studni čistá voda, bude cez deň veľmi pekne. Veľmi často sa počasie určovalo podľa správania vtákov, hmyzu, prípadne iných zvierat, alebo rastlín. Keď sa napríklad na jar objavia v blízkosti domov vodné vtáky ako divé husi, čoskoro bude zima. Keď pavúk snuje sieť alebu muchy štípu, predpokladá sa, že bude pekne. Ak sú vysoké mraveniská, bude chladná jeseň a dlhá zima. Pes a mačka pred dažďom žerú trávu. Na dážď sa chystá aj vtedy, keď sa ryby z vody vyhadzujú. Silná vôňa kvetov je tiež predzvesťou dažďa. 

Niektoré predpovede sa týkali aj úrody. Veľa inovatky na stromoch predpovedalo dobrú úrodu ovocia. Keď bolo veľa inovatky na lieskach, malo sa urodiť mnoho raži. Veľmi zlá úroda  sa očakávala vtedy, keď na jar hrmelo skôr, než začali stromy pučať. Z bohato rozkvitnutých agátov sa usudzovalo na dobrú úrodu úrodu fazule a ovocia. Bežne rozšírený bol aj názor, že ak sa urodí veľa orechov, bude málo zemiakov. 

Aj stravovanie ľudí sa počas historického vývinu prispôsobilo ročným obdobiam, podarilo sa striedaniu dní pracovných a sviatočných i náboženským regulám, ktoré vo veľkej miere mali hlbší filozofický zmysel a význam. Tradičná ľudová kuchyňa bola veľmi jednoduchá a rýchla. Ľudia nemali čas na zložitú prípravu niekoľkochodových menu, pretože od jari do neskorej jesene pracovali od rána do mrku na poliach, lúkach, v maštali. Len v zime bolo viac času, ale zasa nebolo nazvyš potravín. Najvýdatnejšie ľudia jedli počas najdôležitejších roľnýckych prác, ako bola kosba sena, žatva, vykopávanie zemiakov, oberačka vinohradov. V zime, naopak, počet a množstvo jedál kleslo, lebo ľudia nevydávali toľko energie. 

Jar

Ľudstvo si odpradávna každodenný život naplnený prácou a zaobstarávaním obživy spestrovalo sviatočnými chvíľami. Popri bežnom živote ľudia mali radi aj život hraný, štylizovaný, kde slovo nahradila pieseň a skutočnosť fantázia. 

S radosťou a nádejou očakávanú jar symbolizoval rituál vynášania zimy z dediny. Zimu predstavovala figúra (Morena) ženy, alebo muža, ktorá bola pripevnená na palici, bola zo slamy a ľudia ju obliekli do starých šiat. Mládež nosila figúru po celej dedine a nakoniec ju spálili a hodili do potoka. Sprievody dievčat Moreny, lokálne nazývanej aj Smrtka alebo Kyselica (podľa polievky, ktorá sa v tom čase jedávala) spievali rôzne piesne. V niektorých dedinách severného Slovenska vynášali z dediny a pálili fungurínu Dedka alebo Džatka zasa chlapci. Keď mládež vyniesla z dediny všetko zlé, čo sa skrývalo za zimou - nedostatok potravín a často aj hlad. Preto pri obchôdzke s Morenou od domu do domu dostali vždy odmenu, takže si nakoniec mohli urobiť malú hostinu. Morena sa zvyčajne vynášala na Smrtnú nedeľu. Na Kvetnú nedeľu sa potom do dediny prinášal iný symbol. 

Ľudová viera a prastaré pohanské obyčaje sa po stáročiach tak prepojili s kresťanskými rituálmi, že rôzne jarné zvyky ostali navždy spojené do jedného celku. A tak sa na Kvetnú nedeľu nosia bahniatka do kostola, kde ich kňaz posvätí. V ľudovej viere má zvláštu moc, veď sú symbolom nového, zdravo sa rodiaceho a zároveň sú považované ua sacrum, pretože boli posvätné. Posvätné konáriky bahniatok si ľudia doma dávali v izbe pod obrazy svätých, za hradu alebo ich vkladali do okna, preto verili, že v čase búrky ochránia dom od blesku. Vetvičky bahniatok mali ochrániť aj chorých, dávali sa tiež do brázdy k prvému zasadenému zemiaku, na strednom Slovensku sa prútikom z bahniatok vyháňal dobytok, keď šiel po prvý raz na jarnú pašu, von z bezpečia stajne. Posvätné bahniatka sa ešte dnes dávajú na hroby príbuzným. 

Keď sa na Zelený štvrtok v kostoloch zaviazali zvony na znak smútku nad ukrižovaním Ježiša Krista, chodili po dedinách chlapci s rapkáčmi, ktoré mali zaháňať všetky nečisté sily. V tento deň bolo treba sadiť do zeme to, čo sa z kvetov viaže do plodov: mak, hrach, bôb, tekvicu a uhorky. K tomuto dňu sa tiež viaže tradícia varenia tzv. zelených jedál (jedlá z mladej žihľavy, špenátu...). Významnú úlohu v ľudovom kalendári mal aj Veľký piatok. Maslu, ktoré sa v tento deň zmútilo, sa pripisovali magické vlastnosti, preto sa odkladalo na liečenie ľudí i zvierat. Keď šiel gazda po prvý raz na pole siať, potrel si ním ruky, aby bolo zrno hladké a čisté ako maslo. Biela sobota bola už celkom v znamení príprav na najväčší kresťanský sviatoj - Vzkriesenie. V domácnostiach sa varilo, pieklo, hoci eštie pôst trval. Starým zvykom bolo v tento deň zapaľovanie nového ohňa. Robilo sa to pomocou kremeňa a práchna. Takýmto ohňom sa zapaľovali aj kostolné sviečky a olejové kahance v domácnostiach. Starý olej z nich sa vylial a spálil pri kostole. Tomuto zvyku sa hovorilo “pálenie judáša. Uhlíky, ktoré pri ňom vznikli, mali chrániť pred požiarom. Dávali sa na povalu domov. 

Máloktorý kresťanský sviatok je tak výrazne prepojený s prastarými tradíciami ako Veľkonočná nedeľa. Jej termín nie je totiž fixne viazaný na určitý dátum, ale závisí od pohybu a fáz Mesiaca. Je to prvá nedeľa po prvom splne, ktorý nasleduje po dni jarnej rovnodennosti - 21.3. 

K tradičným veľkonočným jedlám patria predovšetkým vajíčka, pečené jahňa alebo kozľa (na znamenie nevinnej obete Ježiša - Baránka Božieho). V mnohých dedinkách sa baránok pečie len ako pečivo a býva ozdobou veľkonočného stola. Na dedinách sa varí najmä údená šudka a domáce klobásy. 

Stôl sa pred veľkonočným spoločným hodovaním zakryl čistým obrusom a rozložili sa naň všetky posvätené jedlá. Gazda - hlava rodiny - rozdal najskôr varené vajíčka a hostina sa mohla začať. 

Leto

Noc z 30. apríla na 1. mája ľudia v celej Európe považujú za čarovnú. Ľudia verili, že sa v túto noc schádzajú strigy a strigôni, aby zničili mladú zeleň, od ktorej závisela budúca úroda. Preto aj na Slovensku sa v tento večer schádzali pastieri a silno práskali bičmi, aby vyhnali nečisté sily z chotára, z dediny. Gazdovia z rovnakého dôvodu zapichávali pod strechy domu a do hnojiska pichľavé konáre borievky, aby tieto negatívne postavy odradili a odohnali. V každom regióne však jestvovali ďalšie špeciality boja proti strigôňom, bosorkám, nečistým silám. 

Kedysi sedliak s obavami očakával aj dni Pankráca, Serváca a Bonifáca. Tak ako v prvý májový týždeň bol dážď predzvesťou dobrej úrody, 12., 13. a 14. mája sa obyčajne ochladilo a traja zmrzlí mohli výrazne poškodiť zelenajúcu sa vegetáciu. Preto sa chúlostivejšie rastliny sadili a vysievali sa až po týchto droch riskantných dňoch. 

Ďalším dňom v kalendári, podľa ktorého sa odhadoval budúci úspech poľného hospodára, bola Žofia. Prízemné mrazy na Žofiu ohrozovali vinohrady, no zároveň je to obdobie, keď sa podľa ľudovej skúsenosti má siať ľan a konope. 

Rovnako ako dážď sa vysoko cenila aj májová rosa. A za najúčinnejší liek na mnohé choroby sa považovala rosa prvomájová. Natierali sa ňou lišaje aj boľavé oči. Ľudia verili, že všetko živé, čo sa narodilo v máji má nádej na zdravý vývoj a život. 

Máj - začiatok leta - bol v ľudovom kalendári mesiacom optimizmu. V strave sa objavuje prvá čerstvá zelenina. 

Od mája do júna sa v ľudovom kalendári opakujú zvyky, ktorých základným prvkom sú mladé prúty, konáre a stromy. Zvyky, ktorých hrali zelené stromy najdôležitejšiu úlohu, poznáme väčšinou aj dnes ako stavanie májov. Stromy - máje - stavali mládenci pôvodne pred domy, kde bývali slobodné dievčatá, ale aj pred kostoly a krčmy, na križovatkách ulíc, na voľnom priestranstve uprostred obce. 

Letný slnovrat je obdobie, ktorému v ľudovej tradícii dominoval oheň. Najvýznamnejším dňom ľudového kalendára spätý s ohňom je deň svätého Jána - 24. júna. V predvečer sviatku sa zapaľovali v chotároch obcí vatry vajano alebo sobotky. Pálenie ohňov počas jánskej noci bolo spojené s rozličnými hrami, často s erotickým podfarbením. Mladé páry, ktoré ho preskakovali, verili, že zakotvia v manželstve. Na Jána sa zvykli zapaľovať aj fakle, s ktorými roľníci obchádzali svoje polia. Keď vyhasli, zahrabávali ich medzi mladé obilie a verili, že ho nenapadne sneť. Z podobných príčin sa do poľa zvykol dávať aj popol zo svätojánskeho ohňa. Tradícia a ľudová viera dávali, samozrejme, týmto uhlíkom oveľa väčšiu moc. Popol zo svätojánskeho ohňa bol považovaný za posvätný a vhodný aj na iné praktiky. 

V letných mesiacoch sa ľudia snažili uchovať nadbytok mlieka na skromnejšie obdobie jesene a zimy. Mlieko sa nechávalo skysnúť a odhrievaním kyslého mlieka vznikal tvaroh, ktorý sa scedil cez plátno. Aby dlhšie vydržal, vymiešal sa so soľou a rascou a natlačil do kameninového hrnca. Nádoba sa uzavrela a syr sa nechal zrieť. V letnom období sa do bryndziarní dostávali z horských salašov hrudy ovčieho syra, z ktorých sa vyrábala bryndza. Hrudy sa najskôr nechali dozrieť, potom sa sušili, rozdrobili, nasolili a v špeciálnych mlynoch pomleli. Takto spracovaná bryndza sa nabila do drevených geletiek a putovala do obchodov nielen na Slovensku, ale aj do Budapešti, Prahy, Viedne. 

Jeseň

Jeseň sa v ľudovom kalendári začína 19. septembra - dňom svätého Michala. Začalo sa domáce predenie ľanu a konope, na juhozápadnom Slovensku sa vtedy zvykli za prácu vyplácať pastrieri ošípaných a k dňu sa viazali niektoré pranostiky: Do Jána maslo, po Michale nitka. Pre roľníkov a pastierov boli jesenné mesiace obdobím, keď sa mohli tešiť z výsledkov svojej práce, obdobím, keď tej práce bolo veľmi veľa. Čím jej však bolo viac, tým bolo radostnejšie. Znamenala ber úrody, zabezpečenia plných žalúdkov dp budúceho obdobia. Po žatve obilia nastal zber ovocia, strukovín, zemiakov, kukurice, repy, kapusty. Dobre vykŕmená hydina sa mohla zabíjať, bol čas vinobrania a zabíjačie. Nová úroda bola tiež príležitosťou na oslavu - hodovanie. Je len samozrejmé, že slávnosti jesenných hodov boli na našich dedinách jedny z naobľúbenejšich. Spájajú sa so sviatkom zasvätenia miestneho kostola a zároveň sú poďakovaním za úrodu. Neodmysliteľnou súčasťou hodov vždy boli zábavy spojené s rozličnými atrakciami. Na hody prichádzali kolotoče, hojdačky, strelnice, kedysi zverince, cirkusy, divadelné spoločnosti a bábkové divadlá. 

V oblastiach, kde sa pestuje vinić hroznorodý, sa na jeseň koná vinobranie - slávnosť ukončenia zberu hrozna. Víno patrí k najstarším kultúrnym nápojom na svete. Už v staroveku spolu s chlebom a olejom tvorilo základ ľudskéj výživy. Prelína sa tisícročiami ako symbol života a lásky. Pestovanie viniča na Slovensku má na Slovensku dlhoročnú tradíciu. Pravedepodobne ho na našom území rozšírili Rimania v 3. - 5. storočí, nie je však vylúčené, že sa tu hrozno pestovalo aj skôr. 

Rozprávanie o jeseni by nebolo úplné bez spomienky na sviatok Dušičiek. Kresťanský kalendár dosť dlho nemal na takýto účel vyhradený presný deň. Až v 8. storočí pápež Gregor IV. nahradil mnohé predošlé pohanské sviatky úcty k mŕtvym 1. novembrom, sviatkom Všetkých svätých. Neskôr sa presunul na 2. november aj sviatok spomienky na zomretých - tvz. Dušičky - a staré pohanské zvyky sa čiastočne preniesli do týchto termínov. Ľudia prinášali k hrobom obľúbené jedlá mŕtveho alebo len symbolicky chlieb, maslo, pálenku alebo víno. V niektorých oblastiach Slovenska sa dary pre duše zomretých  rozdávali chodobným vo forme malých chlebových bochníčkov - duší. Postupne však prevážil zvyk, že na sviatok zomretých ľudia chodia na hroby páliť sviečky, prinášajú kvety, najmô chryzantémy a hroby čistia. Je to sviatok pietnej spomienky na našich mŕtvych predkov, zmierenia so smrťou. 

Koncom jeseňa sa tradične robili zabíjačky. Vytvárali sa tak zásoby mäsa a tukov na ďalšie obdobie a riedili sa stavy zvierat. Gazda si ponechal len toľko, koľko mohol prezimovať, čo záviselo od toho, koľko mal krmiva. 

Zima

Obdobie konca jesene a začiatku zimy, keď sa noci predlžujú na úkor dňa, vyvolávalo v ľuďoch predstavy o tom, že zlo prevažuje nad dobrom, škodliví démoni nad životadarným slnkom. To vyvolávalo pocit strachu, proti ktorému sa prostí ľudia bránili. Prezliekali sa do masiek, používali rôzne magické znaky, rastliny a ďalšie predmety. Zimný slnovrat sa očakával ako počiatok novej etapy roka, preto mu predchádzali rôzne rituálne úkony, čo mali tento prechodový čas uľahčiť. Ľudové zvyky tohto obdobia sa viažu k určitým dňom, ktoré ľudia pokladali za významné a volali ich stridžie dni. 

Prvým je 25. november - deň svätej Kataríny. V tento deň ľudia zvykli jesť cesnak a robili ním aj kríže na dverách, aby si chránili proti strigám. Kto mal rád hudbu a tanec, nezabudol túto prlíležitosť využiť, pretože od nasledujúceho rána sa začínal advent a bol predpísaný pôst aď do Štedrého večera. Vtedy boli zakánané nielen zábavy, ale aj svadby. 

Ďalším stridžím dňom bol Ondrej - 30. novembra. Odvtedy sa začali vykonávať zvykoslovné obrady, ktoré trvali aj počas Vianoc až do Nového roku. Na Ondreja sa veštili aj svadby. Vychádzalo sa z ľudovej viery, že každý človek má osudom určeného partnera a pomocou magických úkonov možno zistitť o sobáši niečo bližsie. Tieto úkony sa museli robiť v určitý čas - a na to bol sviatok Ondreja vhodný. V jeho podvečer sa dievčatá zišli aby čarovali. K bežným čarom patrilo varenie halušiek s lístočkami, na ktorých boli napísané rôzne chlapčenské mená. Prvú halušku, ktorá vyplávala na hladinu, dievča šikovne z hrnca vybralo a na lístočku si prečítalo meno budúceho muža. Iným vešteckým úkonom bolo liatie olova. Roztápalo sa v lyžici nad ohňom a lialo sa cez ucho kľúča do misky s vodou. Podľa tvaru stuhnutého olova alebo tieňa, ktorý sa od neho odrážal na miske, sa hádalo povolanie budúceho muža. Ak pripomínalo pušku, malo sa dievča vydať za poľovníka, ak batoh, tak za handrára a podobne. 

Sviatok Barbory - 4. decembra - patril tiež k stridžím dňom. Pre chlapcov to bývala ďalšia príležitosť zarobiť si. Chodievali po domoch s oceľou - to znamená s kúskom železa alebo kameňa, ktorý symbolizoval pevné zdravie. V niektorých dedinách chodili po domoch, kde boli dievčatá zídené na priadky, Barborky. Boli to dievčatá alebo ženy oblečené do bielych šiat so šatkou cez tvár, aby ich nebolo poznať. Barborky mali v ruke štetku alebo metlu a husacie krídlo. Niekde mali varechy, ktorými bili mládencov, ak ich pristihli na priadkach. Niekde sa na Barboru dávali do vody halúzky ovocných stromov a ak do Štedrého dňa vykvitli, vešteli z toho ľudia budúcu úrodu, zdravie, ale najčastejsie dievčence na vydaj. 

Za najznámejší stridží deň sa pokladá Lucia - 13. december. V ľudovej viere sa tradovalo, že Lucia bola najväčšia zo všetkých bosoriek. V predvečer jej sviatku sa preto dospelí i deti chránili pred pôsobením zlých duchov. Ľudia jedli cesnak a robili si s ním aj krížik aj na čelo, na sluchy, bradu a zápästie. Na večeru sa jedol chlieb s cesnakom. Po Lucii nasledoval týžden chudobný na zvyky, no začalo sa pripravovať všetko na nadchádzajúce sviatky. Učitelia - rechtori - piekli oblátky, ktoré boli tradičnou súčaťou štedrej večere. Oblátka v ľudovej obradnosti mala funkciu posvätného chleba. 

Najbohatšie sú zvyky od Vianoc do Nového roka. Najdôležitejším bol Štedrý večer. Vtedy sa vykonávali rôzne úkony, ktorými gazdiná a gazda chceli zabezpečiť prosperitu, zdravie a šťastie svojej rodiny do budúceho roka. Preto sa pripisoval veľký význam i príprave štedrovečernej hostiny. Takmer na celom Slovensku sa varila polievka najmä z kyslej kapusty, fazule, hrachu alebo šošovice, zo sušených húb i sušeného ovocia. Niekde sa varil aj kyseľ - kyslá polievka z múky. Charakteristickými vianočnými jedlami boli cestoviny, najmä rezance s makom alebo plnené pirohy. Na Slovensku boli typické aj opekance alebo inak nazývané pupáčiky, púčky, bobaľky, lokše, ktoré sa piekli v peci a podávali sa s makom, poliate cukrovou vodou alebo roztopeným medom, prípadne tvarohom a smotanou.